Počas stavania záhradných kuchýň či pecí dostávam často otázky ohľadom toho, ako som sa vlastne stal maniakom pecí? Dôvody prečo sú pece a v nich pripravované dobroty mojou srdcovou záležitosťou Vám možno priblíži môj zážitok z prvej príležitosti spojenej s ich výstavbou.
Mohol som mať asi šesť rokov, keď som prázdninoval u svojich starých rodičov v maďarskej obci Paszab, ktorú dodnes považujem za svoje rodisko. Hlas starého otca ma v ten významný deň zobudil: „Vstávaj, synu! Hor sa do práce!“ Kým som vyšiel na dvor, hlina už bola namočená. Starý otec ju získaval vždy z jamy zo záhrady, pretože, ako vravieval, najlepšiu hlinu nájdete pri Tise. Samozrejme, všetky pece na okolí vznikli z tej jedinej jamy, a tak starý otec potreboval už aj vtedy rebrík na jej zdolanie.
Pamätám sa, ako ma postavil do stredu hliny a dovtedy som ju musel udupávať, kým som necítil ani malú hrudku pod nohami – vtedy ešte neexistovali elektrické miešadlá. Potom mi pomohol vliezť do útrob pece a zvonka mi dával inštrukcie, ako mám vyhladiť rokmi vzniknuté trhliny a škáry. Vo vnútri, celý od hliny som sa prvýkrát zamyslel nad tým, že hoci základ pece tvorí jednoduchá hlina a voda, moja stará mama z nej dokáže vykúzliť neskutočné špeciality. Netušil som, že moje myšlienky vtedy smerovali k najhlbším tajomstvám tohto krásneho remesla.
V tú sobotu ráno som nedočkavo pridržiaval koryto kým stará mama miesila cesto, a potom som už bežal s pripravením prútím k Apovi, ktorý pripravil základ. Dočkal som sa totiž chvíle, ktorá mi dodnes živo utkvela v pamäti – v ten deň som mohol oheň prvýkrát v živote zapáliť ja. Pamätám sa aj na to, ako som sa kochal výsledkom svojej práce a nemohol odtrhnúť zrak od praskajúceho ohňa. Prinášal som starému otcovi zviazané prútie, ktoré starostlivo zbieral celý rok a chránil pred dažďom. Vtedy som od neho prvýkrát počul aj vetu, pri ktorej spomienke sa vždy musím pousmiať: „Synu. Múdry človek dokáže pokojne sledovať donekonečna 3 veci: vodu ako tečie, oheň ako horí a druhého človeka ako pracuje.“ Spolu sme sa schuti zasmiali a sledovali ako sa v našej peci rodí raj z pekelného ohňa. Keď sa oheň trikrát utíšil, dal starký dlaň pred dvere a naznačil, že už stačí, potom uzatvoril komín a zavrel na žeravú pahrebu dvere. Pec musela odpočívať pol hodiny, potom sa v nej môže pripraviť podplamenník.
Potom priniesla starká vyhladené cesto na lopate. Kým sa jedno predpieklo, tak rýchlo pripravila druhé, hoci nemala veľa času, aby sa nepripieklo. Cestá následne vystriedala: kým sa predpieklo to druhé, tak na prvé kládla suroviny ktoré našla v špajzi: smotanu, niekoľko krúžkov údenej klobásy, cibuľu, slaninu a takto pripravené cesto znova vložila do pece a postup opakovala. Neskôr, sediac na schodoch sme sa mohli oddať jednoduchej, ale božskej dobrote. Hoci do dnešného dňa pečiem zemiakový chlieb podľa jej receptu a aj podplamenník najprv predpečiem v horúcej peci a až následne naň kladiem smotanu s cesnakom, slaninu, cibuľu, ale ešte nikdy mi nechutil tak, ako spod jej rúk.
Kým sme my hodovali, už stálo zoradených sedem prikrytých ošatiek, v ktorých čakalo cesto kým sa dostalo na lopatu. Mali sme tak chlieb na budúci týždeň. Platilo pravidlo, že horúce bochníky sa v ten večer ešte nesmeli krájať. S prvým ochutnaním sme museli počkať do nedele, kedy neodmysliteľnou súčasťou obedu boli čerstvé, dovtedy už vychladnuté chlebíky. V nedeľu ráno sa z útrob pece vynorili aj dve veľké nádoby, jedna s vývarom, druhá s holúbkami, údeným kolenom alebo kačicou, ktoré sa vložili ešte predošlý večer. Vždy sme mali účasť na kráľovskej hostine, ale v ten deň bolo každé jedlo pre mňa výnimočné. Svojimi holými rukami som totiž mohol predošlý utorok vyplniť škáry a hladiť žalúdok našej Manci.
Áno, čítate správne, naša pec mala aj svoje meno.
Odvtedy požiadam každého nového majiteľa mnou postavenej pece, aby dal meno novoprijatému členovi rodiny. Totiž, ani si to nevšimnete a dobrá pec sa veľmi rýchlo vkradne do Vášho srdca a okruhu Vám najmilších. V tomto uponáhľanom svete nám cez víkendy diktuje svoje pokojné tempo pri ktorom si uvedomíme, že sa nemusíme s ničím ponáhľať, všetko má svoj čas a svoje miesto. Je zbytočné sa niekam neustále hnať. Upokojuje nás, že kým chlieb vykysne, jej teplo ho už bude čakať, veď polopripravené cesto sa nedá piecť. Kým si my budeme užívať pokojný nočný spánok, Ona pripraví aj z jednoduchého vývaru hotový zázrak na nedeľňajší stôl. Nemusíme sa pokúšať, toto kúzlo sa aj tak nedá napodobniť na indukčnej platni, a to z jednoduchého dôvodu.
Pec má totiž dušu.
Každý, kto už raz pocítil na tvári jej láskavé teplo, pozoroval a počúval jej pukotajúci oheň či ochutnal špecialitu z jej útrob je unesený jej aurou nekonečného pokoja. Ona na nás bude vždy čakať keď chceme ohúriť našu rodinu alebo kamarátov nejakou dobrotou. Môžeme sa na ňu spoľahnúť, aj keď zabudneme niektoré korenie pridať do jej zvereného jedla, duša pece presýti jedlo a premení ho na nezabudnuteľný zážitok.
Ostáva nám iba načúvať jej hlasu, ktorý volá: „Človek, spočiň pri mne a užívaj si život! Relaxuj!“
Všetko čo potrebujete do záhradnej kuchyne do pece a na grilovanie:
www.pecmaniak.store
